Lekári mi povedali, že už nikdy nebudem bežať súťažne po zranení kolena. O dva roky som vyhral okresný pretek. Nešlo o medailu – bolo to o tom dokázať to sám sebe, nie im.

Odišla som s jednou taškou a bez peňazí. O tri roky mám vlastný byt, stabilnú prácu a pokoj, aký som si nepamätala. Nikto mi nepomohol viac, než som si pomohla sama.

Tri roky práce, ušetrené peniaze, pôžička od rodičov. Zavrel som prevádzku v marci a ešte dva roky som splácal dlhy z brigády popri hlavnej práci. Nikdy som to nikomu nepovedal takto otvorene.

Roky som si myslela, že som len ‚príliš citlivá‘. Až keď mi lekárka povedala slovo úzkostná porucha, konečne to malo meno. Bolo to zvláštne uľavenie – nebola som rozbitá, len som mala niečo, čo sa dá liečiť.

Dva roky víkendov, pôžičky od rodiny, hádky o farbe kuchyne. Keď sme sa nasťahovali, plakala som pri prvej sprche, lebo som konečne verila, že sme to naozaj dokázali sami.

Po rozvode máme striedavú starostlivosť, ale na Vianoce si vybrali ju. Rozumiem prečo, má tam babku aj dedka, no sedieť sám pri stromčeku bolo jedno z najťažších sviatočných rán, aké som zažil.

Desať rokov som maľoval len pre seba, do šuplíka. Galéria v malom meste mi dala šancu a prišlo tridsať ľudí. Predal som tri obrazy. Nebolo to o peniazoch – bolo to prvýkrát, čo ma niekto videl naozaj.

Po rozvode som sa dva roky bál tmy v prázdnom byte. Tú noc som si uvedomil, že som zaspal bez rozsvietenej lampy a bez úzkosti. Nebol to veľký deň pre nikoho iného, len pre mňa.

Pôrod trval sedemnásť hodín. Keď mi ho položili na hruď, prestal som chápať, prečo som sa toho tak bál. Bol maličký a kričal a ja som vedel, že už nikdy nebudem ten istý človek.

Pracoval som na projekte tri mesiace potajomky, aby som ho prekvapil. Prezentoval ho vedeniu ako svoj vlastný, bez zmienky o mne. Odišiel som z tej firmy o mesiac neskôr, ale hnev mi ostal dlho.