Pršalo celé dopoludnie a báli sme sa, že to zrušíme. O druhej vyšlo slnko a my sme si povedali áno pod jabloňou, ktorú zasadil jeho dedko. Bolo nás tridsaťpäť a stačilo to úplne presne.

Stála som v bielych šatách pred oltárom, ale tvár muža vedľa mňa som nevedela rozoznať, nech som sa akokoľvek snažila. Všetci sa usmievali, akoby to bolo normálne. Zobudila som sa zmätená a nepokojná.

Pôrod trval sedemnásť hodín. Keď mi ho položili na hruď, prestal som chápať, prečo som sa toho tak bál. Bol maličký a kričal a ja som vedel, že už nikdy nebudem ten istý človek.

Stála som v bielych šatách pred oltárom, ale tvár muža vedľa mňa som nevedela rozoznať, nech som sa akokoľvek snažila. Všetci sa usmievali, akoby to bolo normálne. Zobudila som sa zmätená a nepokojná.

Papiere, súdy, čakanie, sklamania. Keď nám ju konečne podali do náručia, mala tri mesiace a veľké tmavé oči. Odvtedy je to, akoby tam vždy patrila. Nikdy som nepochopil, ako veľmi to bolí, kým to prišlo.

Pôrod trval sedemnásť hodín. Keď mi ho položili na hruď, prestal som chápať, prečo som sa toho tak bál. Bol maličký a kričal a ja som vedel, že už nikdy nebudem ten istý človek.