Trénovala som štyri roky pre jeden moment. Tréner ma vyradil dva týždne pred štartom bez poriadneho vysvetlenia. Sledovala som preteky z tribúny a plakala som celý čas.

Prvýkrát za tridsať rokov. Nezavolali, žiadna správa, nič. Zavolala som sama, aby som im to nemusela vyčítať, a povedali len ‚aha, veď je pravda‘. Bolelo to viac, než keby na mňa kričali.

Zistila som to náhodou, z cudzej správy. Najhoršie nebolo klamstvo samo, ale to, koľko iných malých vecí som si spätne uvedomila. Dôvera sa nedá poskladať naspäť tak ľahko, ako sa rozbila.

Bola moja najlepšia priateľka dvadsať rokov. Dozvedela sa to od inej spoločnej známej a jednoducho mi nenapísala. Nikdy sme sa o tom nerozprávali, len sme sa postupne od seba vzdialili.

Pracoval som na projekte tri mesiace potajomky, aby som ho prekvapil. Prezentoval ho vedeniu ako svoj vlastný, bez zmienky o mne. Odišiel som z tej firmy o mesiac neskôr, ale hnev mi ostal dlho.

Veril som kamarátovi, ktorý mi sľuboval trojnásobný zisk za rok. O pol roka firma skrachovala a on prestal dvíhať telefón. Stratil som nielen peniaze, ale aj priateľstvo, ktoré trvalo dvadsať rokov.

Chýbal mi jeden bod. Jediný bod po štyroch rokoch príprav a repetítorov. Rodičia hovorili, že to nie je koniec sveta, no vtedy som im to nevedel odpustiť.

Celý zápas sme kontrolovali hru a v posledných piatich minútach sme to rozdali. Trénerka nás objala v šatni a povedala, že na nás bola aj tak hrdá. V tej chvíli mi to nepomohlo vôbec.

Chýbal mi jeden bod. Jediný bod po štyroch rokoch príprav a repetítorov. Rodičia hovorili, že to nie je koniec sveta, no vtedy som im to nevedel odpustiť.

Po rozvode máme striedavú starostlivosť, ale na Vianoce si vybrali ju. Rozumiem prečo, má tam babku aj dedka, no sedieť sám pri stromčeku bolo jedno z najťažších sviatočných rán, aké som zažil.