Vždy som tvrdila, že na to som už stará. Prihlásila som sa na kurz pre dospelých začiatočníkov a rok nato som zahrala prvú celú skladbu bez chyby. Deti tlieskali viac než na akomkoľvek koncerte.

Zavolal mi prvý, na moje narodeniny. Nehovorili sme o tom, prečo sme prestali, len sme sa dohodli na obede. Sedeli sme tam tri hodiny. Niektoré víťazstvá nie sú vidieť zvonku, ale sú najväčšie.

Dva roky víkendov, pôžičky od rodiny, hádky o farbe kuchyne. Keď sme sa nasťahovali, plakala som pri prvej sprche, lebo som konečne verila, že sme to naozaj dokázali sami.

Rukopis ležal v šuplíku od tridsiatky. Konečne som ju dokončila v štyridsiatich troch a vydavateľstvo ju prijalo na prvý pokus. Držať v rukách vlastnú knihu bolo iné, než som si kedy predstavovala.

Advokátske skúšky som skúšal tretíkrát. Po druhom neúspechu mi otec povedal, že možno to nie je pre mňa. Zvládol som ich na tretí pokus, s najlepším výsledkom v ročníku. Zavolal som mu ako prvému.

Odišla som s jednou taškou a bez peňazí. O tri roky mám vlastný byt, stabilnú prácu a pokoj, aký som si nepamätala. Nikto mi nepomohol viac, než som si pomohla sama.

Odišla som s jednou taškou a bez peňazí. O tri roky mám vlastný byt, stabilnú prácu a pokoj, aký som si nepamätala. Nikto mi nepomohol viac, než som si pomohla sama.

Roky som sa vyhýbal letiskám. Terapeut mi pomohol postaviť sa tomu postupne. Prvý let trval hodinu a mne pripadal ako víťazstvo väčšie než čokoľvek predtým. More bolo len bonus.

Lekári mi povedali, že už nikdy nebudem bežať súťažne po zranení kolena. O dva roky som vyhral okresný pretek. Nešlo o medailu – bolo to o tom dokázať to sám sebe, nie im.

Na firemnom stretnutí som povedala nahlas, čo som pred kolegami tajila roky. Po prednáške za mnou prišli traja ľudia so slzami v očiach a povedali, že bojujú s tým istým. Bolo to najsilnejšie ticho, aké som kedy zažila.