Roky som odkladala projekty, lebo ‚neboli dosť dobré‘. Zistila som, že to nebolo o kvalite, bolo to o strachu zo zlyhania. Hotové a nedokonalé je lepšie ako dokonalé, čo nikdy nevznikne.

Stála som pred zrkadlom a zuby mi vypadávali do dlane, bez bolesti, len tichý pocit straty kontroly. Vraj to súvisí so stresom. Mala som vtedy skúšky, ktoré ma desili viac než čokoľvek iné.

Myslela som si, že vyššia výplata vyrieši môj nepokoj. Vyriešila len účty. Nepokoj zostal, kým som sa nezačala pýtať, prečo v skutočnosti nie som spokojná so svojou prácou.

Sedeli sme pri kuchynskom stole a on len povedal, že už to necíti. Osem rokov. Nehádali sme sa, nekričali sme, len ticho, ktoré bolelo viac ako akýkoľvek krik. Odsťahoval sa o týždeň neskôr a ja som ešte mesiac varila jedlo pre dvoch, kým som si to uvedomila.

Trvalo mi rok priznať si to nahlas, aj keď to všetci okolo vedeli. Víno každý večer sa stalo víno každé popoludnie. Prvý krok bol povedať to sestre. Bál som sa jej sklamania viac než čohokoľvek iného.

Zavolal mi prvý, na moje narodeniny. Nehovorili sme o tom, prečo sme prestali, len sme sa dohodli na obede. Sedeli sme tam tri hodiny. Niektoré víťazstvá nie sú vidieť zvonku, ale sú najväčšie.

Čakala som, že ma niekto zachráni pred vlastnou závislosťou. Nikto nemohol, kým som to nerozhodla ja. Pomoc funguje, len keď ju človek chce, nie keď ju od neho chcú iní.

Tri roky práce, ušetrené peniaze, pôžička od rodičov. Zavrel som prevádzku v marci a ešte dva roky som splácal dlhy z brigády popri hlavnej práci. Nikdy som to nikomu nepovedal takto otvorene.

Nepotreboval som krídla, len som sa odrazil a letel. Videl som strechu školy, ihrisko, byt starých rodičov. Bol to jeden z mála snov, na ktoré si pamätám každý detail aj po rokoch.

Trvalo mi rok priznať si to nahlas, aj keď to všetci okolo vedeli. Víno každý večer sa stalo víno každé popoludnie. Prvý krok bol povedať to sestre. Bál som sa jej sklamania viac než čohokoľvek iného.