Pršalo celé dopoludnie a báli sme sa, že to zrušíme. O druhej vyšlo slnko a my sme si povedali áno pod jabloňou, ktorú zasadil jeho dedko. Bolo nás tridsaťpäť a stačilo to úplne presne.

Neschválne som videla správy, ktoré tam nemali byť. Nešlo o nič fyzické, len o slová, ktoré mne už dávno nehovoril. Zostali sme spolu, ale niečo sa medzi nami nadobro pretrhlo.

Dva roky predtým som nevládala prejsť ani schody. V cieli som klesla na kolená a plakala, nie od bolesti nôh, ale preto, že moje telo, ktoré ma toľkokrát sklamalo, ma práve donieslo cez štyridsaťdva kilometrov.

Celý zápas sme kontrolovali hru a v posledných piatich minútach sme to rozdali. Trénerka nás objala v šatni a povedala, že na nás bola aj tak hrdá. V tej chvíli mi to nepomohlo vôbec.

Nepotreboval som krídla, len som sa odrazil a letel. Videl som strechu školy, ihrisko, byt starých rodičov. Bol to jeden z mála snov, na ktoré si pamätám každý detail aj po rokoch.

Nikomu okrem partnera sme to nepovedali. Ako keby sa to muselo utajiť, aby to nebolelo tak veľmi verejne. Smútili sme za niekým, koho nikto iný nikdy nepoznal, a to bolo najosamelejšie na tom.

Dlho som si myslel, že k psychológovi chodia len ‚rozbití‘ ľudia. Chodím tam tri roky a je to najlepšia investícia, akú som kedy urobil do seba. Chodíme na kontrolu k zubárovi, prečo nie k mysli.

Dávala som ľuďom druhé, tretie, štvrté šance, lebo som verila, že sa zmenia. Naučila som sa, že správanie v kríze je pravda o človeku, nie výnimka. Odvtedy si šetrím čas aj bolesť.

Roky som odkladala projekty, lebo ‚neboli dosť dobré‘. Zistila som, že to nebolo o kvalite, bolo to o strachu zo zlyhania. Hotové a nedokonalé je lepšie ako dokonalé, čo nikdy nevznikne.

Vždy som tvrdila, že na to som už stará. Prihlásila som sa na kurz pre dospelých začiatočníkov a rok nato som zahrala prvú celú skladbu bez chyby. Deti tlieskali viac než na akomkoľvek koncerte.