Dávala som ľuďom druhé, tretie, štvrté šance, lebo som verila, že sa zmenia. Naučila som sa, že správanie v kríze je pravda o človeku, nie výnimka. Odvtedy si šetrím čas aj bolesť.

Trénovala som štyri roky pre jeden moment. Tréner ma vyradil dva týždne pred štartom bez poriadneho vysvetlenia. Sledovala som preteky z tribúny a plakala som celý čas.

Prvýkrát za tridsať rokov. Nezavolali, žiadna správa, nič. Zavolala som sama, aby som im to nemusela vyčítať, a povedali len ‚aha, veď je pravda‘. Bolelo to viac, než keby na mňa kričali.

Zistila som to náhodou, z cudzej správy. Najhoršie nebolo klamstvo samo, ale to, koľko iných malých vecí som si spätne uvedomila. Dôvera sa nedá poskladať naspäť tak ľahko, ako sa rozbila.

Bola moja najlepšia priateľka dvadsať rokov. Dozvedela sa to od inej spoločnej známej a jednoducho mi nenapísala. Nikdy sme sa o tom nerozprávali, len sme sa postupne od seba vzdialili.

Pracoval som na projekte tri mesiace potajomky, aby som ho prekvapil. Prezentoval ho vedeniu ako svoj vlastný, bez zmienky o mne. Odišiel som z tej firmy o mesiac neskôr, ale hnev mi ostal dlho.

Povedala mi, že som sklamanie. Nikdy predtým to nevyslovila nahlas, aj keď som to vždy cítila. Nehovorili sme spolu tri mesiace. Bolelo to viac než rozchod, ktorý som mala ten istý rok.

Neschválne som videla správy, ktoré tam nemali byť. Nešlo o nič fyzické, len o slová, ktoré mne už dávno nehovoril. Zostali sme spolu, ale niečo sa medzi nami nadobro pretrhlo.

Veril som kamarátovi, ktorý mi sľuboval trojnásobný zisk za rok. O pol roka firma skrachovala a on prestal dvíhať telefón. Stratil som nielen peniaze, ale aj priateľstvo, ktoré trvalo dvadsať rokov.

Celý zápas sme kontrolovali hru a v posledných piatich minútach sme to rozdali. Trénerka nás objala v šatni a povedala, že na nás bola aj tak hrdá. V tej chvíli mi to nepomohlo vôbec.