Sedeli sme pri kuchynskom stole a on len povedal, že už to necíti. Osem rokov. Nehádali sme sa, nekričali sme, len ticho, ktoré bolelo viac ako akýkoľvek krik. Odsťahoval sa o týždeň neskôr a ja som ešte mesiac varila jedlo pre dvoch, kým som si to uvedomila.

Voda prišla v noci, mali sme dvadsať minút na to, aby sme zobrali čo sa dá. Fotky, doklady, mačku. Dom sme dostali späť po ôsmich mesiacoch, ale nikdy už nebol taký istý ako predtým.

Tri roky práce, ušetrené peniaze, pôžička od rodičov. Zavrel som prevádzku v marci a ešte dva roky som splácal dlhy z brigády popri hlavnej práci. Nikdy som to nikomu nepovedal takto otvorene.

Povedala mi, že som sklamanie. Nikdy predtým to nevyslovila nahlas, aj keď som to vždy cítila. Nehovorili sme spolu tri mesiace. Bolelo to viac než rozchod, ktorý som mala ten istý rok.

Roky som si myslela, že som len ‚príliš citlivá‘. Až keď mi lekárka povedala slovo úzkostná porucha, konečne to malo meno. Bolo to zvláštne uľavenie – nebola som rozbitá, len som mala niečo, čo sa dá liečiť.

Nikomu okrem partnera sme to nepovedali. Ako keby sa to muselo utajiť, aby to nebolelo tak veľmi verejne. Smútili sme za niekým, koho nikto iný nikdy nepoznal, a to bolo najosamelejšie na tom.

Bola som v obchode, zrazu som nemohla dýchať a myslela som si, že umriem. Volali sanitku. Bola to len panika, povedali mi, ale odvtedy sa bojím veľkých obchodov a to sa mi nikdy predtým nestalo.

Deti sme si rozdelili na týždne. Prvý večer sám v byte som sedel na zemi, lebo nábytok si zobrala ona, a plakal som prvýkrát od pohrebu otca. Mal som štyridsaťtri rokov a musel som začať odznova.