Bola som v obchode, zrazu som nemohla dýchať a myslela som si, že umriem. Volali sanitku. Bola to len panika, povedali mi, ale odvtedy sa bojím veľkých obchodov a to sa mi nikdy predtým nestalo.

Nepoznal som tam nikoho. Prvý mesiac som jedol sám v reštauráciách a predstieral som, že si čítam telefón, aby to nevyzeralo trápne. Trvalo to skoro rok, kým som mal s kým ísť na pivo.

Voda prišla v noci, mali sme dvadsať minút na to, aby sme zobrali čo sa dá. Fotky, doklady, mačku. Dom sme dostali späť po ôsmich mesiacoch, ale nikdy už nebol taký istý ako predtým.

Trvalo mi rok priznať si to nahlas, aj keď to všetci okolo vedeli. Víno každý večer sa stalo víno každé popoludnie. Prvý krok bol povedať to sestre. Bál som sa jej sklamania viac než čohokoľvek iného.

Sedeli sme pri kuchynskom stole a on len povedal, že už to necíti. Osem rokov. Nehádali sme sa, nekričali sme, len ticho, ktoré bolelo viac ako akýkoľvek krik. Odsťahoval sa o týždeň neskôr a ja som ešte mesiac varila jedlo pre dvoch, kým som si to uvedomila.

Bola som v obchode, zrazu som nemohla dýchať a myslela som si, že umriem. Volali sanitku. Bola to len panika, povedali mi, ale odvtedy sa bojím veľkých obchodov a to sa mi nikdy predtým nestalo.

Roky som si myslela, že som len ‚príliš citlivá‘. Až keď mi lekárka povedala slovo úzkostná porucha, konečne to malo meno. Bolo to zvláštne uľavenie – nebola som rozbitá, len som mala niečo, čo sa dá liečiť.

Tri roky práce, ušetrené peniaze, pôžička od rodičov. Zavrel som prevádzku v marci a ešte dva roky som splácal dlhy z brigády popri hlavnej práci. Nikdy som to nikomu nepovedal takto otvorene.

Zavolali ma do kancelárie o pol štvrtej, tesne pred víkendom. Firma sa rušila, celé oddelenie. Išla som domov autobusom a celú cestu som premýšľala, ako to poviem doma, keď sme si práve kúpili byt na hypotéku.

Nepoznal som tam nikoho. Prvý mesiac som jedol sám v reštauráciách a predstieral som, že si čítam telefón, aby to nevyzeralo trápne. Trvalo to skoro rok, kým som mal s kým ísť na pivo.